Som vo vzťahu, mám 2 deti (5 rokov a 2 mesiace staré bábätko. Ja veľmi akčná, milujem hory, šport, výlety, prechádzky so psami, spontánne veci… pre každú srandu. Muž starší, pracuje, je dosť unavený z práce (počujem často, že je náš otrok)… pomáha voziť staršieho do škôlky, delá nákupy, občas varí, nemôžem vytknúť. Ale o ostatných sa musím v podstatne starať ja, nenaplánuje, nevymyslí, neprekvapí, neurobí na dome, na všetko musím program čakať…
Sme na deti len sami, babičky nemáme… Sám hovorí, ako nemá čas na šport, že furt len okolo nás kmitá. Pritom, ale ja necítim záujem, že niekam ideme spoločne ( kino, divadlo, nejaká akcia pre deti, kaviareň, prechádzka so psami, korčule, bicykel). Maximálne večer film, nejaké dobré jedlo, ale tým ten vzťah podľa môjho nemôže rásť…. Keď niečo vymyslím, je to buď ďaleko, alebo sa mu nepáči nevieme sa dohovoriť a nemeniť. Ja vstávam 5x za noc k mimi, starostlivosti okolo domu, zvieratká a on potom ako je unavený a už sme v sebe. Kto viac… Nemám veľmi žiadnu mamičku k sebe na tieto akcie, možno tiež kachlí úrazu. Je to skoro každý týždeň hádka. Ja vždy buchnem a vyčítam, viem, že to nie je správne…
keď je mi to vlastne aj ľúto, že mám nejakú predstavu.. a teším sa a zase nič, aj keď mu hovorím, čo by mi urobilo radosť, tak nič… Najhoršie, že on keď sa dohadujeme, sa mi smeje do tváre, alebo hovorí niečo, aby ma najskôr naštval (minulosť, špinu, ma ex. Niečo pred starším synom čo nemá hovoriť a vytiahne to). Ja ho potom treba silne stlačím, alebo stalo sa aj buchnutie a som z toho potom hotová smutná, čo som to urobila a on ako som psychopatka, nech sa idem liečiť a také…. Ja už si to tiež vlastne začínam myslieť…. Len viem, že mi na ňom záleží, ale neviem kadiaľ z toho začatého kruhu…. Bola by som rada, keby sa to všetko zase upokojilo a boli sme zase v pohode. Lenže nenachádzam žiadne riešenie bohužiaľ.