Je mi 30, chlapovi 45, ja bez detí on má dve deti 9 a 12, sme spolu vo vzťahu 4 roky. Teraz k jadru veci, u nás doma sa všetko berie podľa deti, robí sa len to čo oni chcú nikdy sa nepozerá na to čo by som chcela ja, keď máme deti, sú to isté výlety a tak, keď deti nemáme nejdeme nikam, sedí u počítače a hrá hry. Nikam sám so mnou nechce chodiť, keď sme s deťmi vonku nikdy ma nechytia za ruku, väčšinou robí zo tam nie som. Možno to bude znieť hlúpo ale rozumiem prečo jeho bývalá žena odišla, nemá žiadny záujem. Nepozná žiadne prejavy lásky, nevie sa správať pekne, len k deťom pre tie všetko na svete aj keď sú neskutočne nevychované, to tiež nezvládam.
Hovorím si ako s takým človekom stále môžem byť a viem prečo, pretože človek dúfa že sa niečo zmení, nezmení viem to a preto som si dala predsavzatie, že v novom roku už sa nebudem trápiť nechám všetku bolesť bokom, musím si sama seba vážiť. Minulé Vianoce ma presvedčili že musím ísť, nebudem tu ani písať aká katastrofa to bola a ako som Vianoce preplakala. Ešte teraz, keď si na to spomeniem je mi zle a nejako veľmi nedokážem pochopiť, ako som mohla tak dlho zotrvávať vo vzťahu, ktorý nefunguje a náprotivok sa vlastne nezaujíma o nikoho iného, iba o seba. Som z toho zdrvená a aktuálne je to pre mňa fakt hrozne ťažké obdobie.
Bolo už veľa preplakaných nocí, dní, ktoré ma fakt veľmi ubíjali, ale uvedomila som si, že takto ďalej žiť nechcem. Že mám nejakú hodnotu a ten chlap mi za to vôbec nestojí, keď sa nezaujíma o mňa a o to, čo by som napríklad chcela a priala si. Je to hrozné, ale taký partner v mojom živote už nemá čo robiť. Buďme k sebe úprimné, vážme si sami seba a nedovoľme nikomu aby s nami zametal. Hlavne nemôžeme nikoho nútiť aby nás mal rád. Toto som si uvedomila tesne pred začiatkom nového roka – neskoro, ale predsa. Našla som svoju stratenú hodnotu.